Cookie Consent by Free Privacy Policy Generator website

    


13.03.2019

Rodičia a učitelia musia mať priateľský vzťah, nikomu neprospeje im, keď budú spolu bojovať. (Ľ. Hajduk)

Riaditeľ Štátneho pedagogického ústavu Ľudovít Hajduk poskytol rozhovor mesačníku Rodina a škola, časopisu pre rodičov a učiteľov, ktorý bol založený pred 119 rokmi. V marcovom čísle periodika odpovedá šéfredaktorovi Ľubomírovi Pajtinkovi na otázky o jeho ceste v oblasti školstva, súčasných úlohách Štátneho pedagogického ústavu, ale aj o vízii nášho školstva v najbližších rokoch. Časť z rozhovoru s riaditeľom ŠPÚ a vysokoškolským profesorom Ľudovítom Hajdukom prinášame na tejto webovej stránke. 

Pán riaditeľ, ostalo niečo, čo vám ako riaditeľovi nedá spávať?

Žiadalo by sa zvýšiť percento čerpania eurofondov a vôbec - do vzdelávania a pedagogického výskumu by mali tiecť omnoho vyššie sumy peňazí. Ak by sa to podarilo, určite by som rozšíril spoluprácu s Organizáciou pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), napríklad pri hodnotení vzdelávacieho procesu a jeho výsledkov s dosahom na jednotlivé druhy kompetencií - teda zručností - žiakov.  OECD pozná až dvadsaťosem druhov kompetencií, čo je pre nás nebývalé, my zvykneme hovoriť len o troch najzákladnejších - čitateľskej, matematickej a prírodovednej. Nastavovať obsah vzdelávania cez rôzne druhy kompetencií, ktoré sa dajú nazvať nadpredmetovými, je pre nás výzvou. Konkrétne mám na mysli nonkognitívne, osobnostné črty žiaka, ako je empatia, prosociálnosť, vzťah k spolužiakom, k priateľom, k okoliu. Skrátka ide o sociálne druhy kompetencií.

Čo považujete za najdôležitejšie úlohy ústavu v súčasnosti?

Naši výskumno-vývojoví pracovníci pracujú na projekte systémového modelu výskumu a tvorby kurikulárnych dokumentov vrátane procesu ich periodickej inovácie.  V praxi to znamená, že do roku 2021 preskúmame všetky súčasné kurikulárne dokumenty pre všetky stupne a typy škôl a do roku 2025 vytvoríme nové. Kurikulárny model reflektuje Národný plán výchovy a vzdelávania – Kvalitné a dostupné vzdelanie pre Slovensko naplánovaný rezortom školstva na roky 2018 – 2027. Chcem však jedným dychom dodať, že nepôjde o zásadnú zmenu štátnych vzdelávacích programov, ale o priblíženie sa moderným modelom vo vyspelých štátoch Európskej únie. Slovenská republika sa zaviazala naplniť body Agendy 2030.

Ako vnímate stav výchovy a vzdelávania na Slovensku?

V tejto dobe musíme dbať najmä na hodnotovú orientáciu žiakov, pretože deti vidia a vnímajú mnoho negatívnych príkladov či dokonca vzorov. Treba im vedieť vysvetliť, čo sú morálne hodnoty a prečo ich treba uprednostniť. Musíme im vedieť povedať, čo je zlo, násilie, intolerancia, prečo to nemá byť ich ideál. No nestačí iba niečo kritizovať, to je málo. Deťom musíme dávať príklady morálnych autorít, morálnych hodnôt, odkazov. Postaviť a predstaviť im ako ideál osobnosť z našich národných dejín tak, aby sa jej chceli podobať. Len tak im priblížime hodnoty, ktoré sú v našich národných a kresťanských tradíciách. Stav vzdelávania a výchovy zodpovedá tomu, koľko do nich investujeme, ale aj tomu, akú pozornosť venuje školstvu, výchove a vzdelávaniu spoločnosť. Už som povedal, že rola učiteľa pri formovaní budúcnosti národa je nezastupiteľná.

Z fakúlt pripravujúcich učiteľov dnes údajne iba jeden z desiatich absolventov zakotví za katedrou. Prečo je to podľa vás tak?

Bez vzdelaných učiteľov, oddaných svojmu poslaniu sa nikam nepohneme. Poviem smelo, že učitelia by mali byť na špičke odmeňovania a že by nimi mali byť najnadanejší jednotlivci. Lebo slovenské školstvo je také, akí sú slovenskí učitelia. V minulosti vždy boli určujúcimi osobnosťami v regióne, meste, obci práve oni a popri nich farári, lekári, starostovia. Dnes sme často svedkami zásahov do profesionality učiteľa, a to zo strany hocikoho, žiaľ aj rodičov, pričom málokedy sa niekto učiteľov zastane. Otázka sociálneho postavenia v spoločnosti a finančného ohodnotenia je vážna vec. Dnes nie je vyššie, naopak, oveľa nižšie než v iných povolaniach a mladé rodiny, ktoré zasvätili život učiteľskému povolaniu, sú zadlžené na desiatky rokov. Preto si absolventi pedagogických odborov vysokých škôl dobre rozmyslia, či pôjdu učiť.

Ako vnímate postavenie a hodnotu vzdelania, vzdelanosti, múdrosti v našej spoločnosti. Ako si u nás ctíme a vážime tých, čo naozaj  niečo vedia, niečo dokázali a boli by ozdobou každej vyspelej spoločnosti?

Nadviažem na predchádzajúcu otázku súvisiacu práve s voľbou profesie učiteľa. Učiteľské povolanie, podobne ako profesia vedca, bádateľa, súvisí presne s týmito hodnotami. So vzdelaním, vzdelanosťou, s celoživotným vzdelávaním, múdrosťou, ocenením tých, čo niečo vedia a dokázali. To všetko vo všeobecnosti nemá v našej spoločnosti vysokú hodnotu a má to súvis aj s tým, o čom som už hovoril, teda s morálnym a finančným ohodnocovaním učiteľa, vedca, bádateľa. Profesia učiteľa je na rozhraní charity a poslania. Dobrý učiteľ sa doslova rozdáva, neustále zo seba niečo vydáva, ale málokedy dostane čosi aj naspäť. Tak vo finančnom, ako aj, a to najmä, v morálnom ohodnotení. Náš učiteľ veru často nepočuje, aj keď si to zaslúži, slovo ďakujem. Ak si spomínané povolania neváži spoločnosť, štát, dokonca dochádza k relativizácii hodnôt vo všeobecnosti. Doba, ktorú žijeme, učiteľom nepraje. Máme potom právo čudovať sa, že záujem o toto povolanie dlhodobo upadá?

Máte, pán profesor, nesplnené pracovné sny a túžby?

Priznávam, že mám ambíciu zvýšiť prestíž Štátneho pedagogického ústavu. Keďže pôvodne to bol aj výskumný pedagogický ústav, naštartovali sme výskum kurikulárnych dokumentov. Budem rád, keď každý predmet bude mať svojho didaktika, keď každý výskumno-vývojový zamestnanec bude aj lídrom odborovej didaktiky, teda metodiky, ako učiť, aby to bolo aj výskumné, aj popularizačné aj metodické... To sú teda moje pracovné sny či vízie, kam by sme sa mohli v najbližšom období uberať. Ja osobne som aj vysokoškolským učiteľom, preto by som bol rád, keby každý výskumník pôsobil aj ako pedagóg a poznal realitu. V Nemecku napríklad každý pracovník podobnej organizácie, ako je naša, musí ísť po piatich rokoch pôsobenia naspäť do praxe, aby zistil, aká je realita, čo považujem za veľmi efektívne pre jeho rast.

A čo by ste na záver odkázali dnešným rodičom a učiteľom?

Ak chcú, aby vzdelávanie bolo prospešné pre ich a naše deti, musia spolupracovať, navzájom sa rešpektovať, vážiť si jeden, druhého. Rodič by mal mať permanentný osobný kontakt s učiteľom či riaditeľom školy, keď už pre nič iné, tak aspoň pre spätnú väzbu. Aby vedel, či je vždy pravda, čo sa dozvie od svojho dieťaťa. Aby vedel viac o jeho správaní, ale najmä aby sa dozvedel, kde sú medzery v jeho vedomostiach. Aj tade vedie cesta k vyššej vzdelanosti národa. Rodičia a učitelia musia mať priateľský vzťah. V žiadnom prípade neprospeje, keď budú proti sebe navzájom bojovať.