Riaditeľ ŠPÚ Ľudovít Hajduk udeľoval ocenenia za literárnu tvorbu v súťaži „Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko“
„Som veľmi rád, že som sa mohol zúčastniť na tejto jedinečnej a z roka na rok obľúbenejšej literárnej súťaži študentov a žiakov zo Slovenska a zo škôl v slovenskom prostredí v zahraničí, kde študuje najmladšia generácia našich krajanov. Takáto súťaž je veľmi dôležitá pre rozvíjanie slovenského jazyka a aj pre to, aby najmladšia generácia Slovákov žijúcich v zahraničí, nezabudla na svoje korene“, uviedol riaditeľ ŠPÚ Ľudovít Hajduk.
Do 24. ročníka celoštátnej súťaže s medzinárodnou účasťou, ktorý sa niesol v znamení Roka Svetozára Hurbana Vajanského, vyhláseného Maticou slovenskou (MS), prišlo 685 prác zo 150 škôl zo Slovenska a z 26 škôl zo zahraničia. Medzi 115 základnými školami boli aj 3 súkromné a 4 cirkevné školy. Študenti, ktorí sa súťaže zúčastnili z 35 stredných škôl, zastupovali odborné školy a priemyselné školy, gymnáziá, obchodné akadémie, cirkevnú strednú školu ako aj dopravnú, pedagogickú a sociálnu akadémiu.
Porotcovia udelili v každej zo štyroch súťažných kategórií Hlavnú cenu, Cenu poroty, Osobitnú cenu poroty a čestné uznanie. Zároveň ocenili aj učiteľov a zúčastnené školy podľa počtu a úrovne súťažných prác. Najviac ocenení v IV. kategórii, v ktorej sú hodnotené práce žiakov a detí zo slovenských krajanských prostredí, získali študenti zo Srbska. Hlavnú cenu si odniesla Kristína Turčanová, študentka 4. ročníka Gymnázia Jána Kollára z Báčskeho Petrovca za prácu „Rozjímanie nad básňou Jednoduché slová Juraja Tušiaka“. Osobitnú cenu predsedu Matice slovenskej získal Alexander Šproch, žiak 8. ročníka ZŠ Jána Čajaka z Báčskeho Petrovca.
Ukážka práce ocenenej Osobitnou cenou predsedu MS
Písal sa rok 1745, keď si jedna časť slovenského národa vyšliapala cestičku za väčším krajcom chleba, cestičku na Dolnú zem. Na chrbte nosiac batoh chudoby viedli sa stopami nádeje v lepšie svetlo dňa. V srdci nosiac veľký smútok za sebou zanechali hory, rieky a tú krásnu slovenskú zem.
Už vyše 270 rokov slovenský národ prežíva na Dolnej zemi. Zastali a zostali tu. Zatínali do úrodnej panónskej zeme. Slovenské mozoľnaté ruky pevne zvierali náčinie na živných pôdach roviny. Život ich nehladkal, ba naopak. Nocami sa ozýval kostolný zvon, pri ktorom si tíško šepkali slovenské modlitby, v ktorých prosili o lepšie a krajšie dni. Vôňu teplého mlieka pri posteli dieťaťa sprevádzala slovenská rozprávka. Hrdosť slovenskej reči sa tak pomaličky rozplynula po širokých uliciach a úrodných poliach. Vlnivý slovenský spev sa odzrkadľoval vo vode, na ktorej dievčiny usilovne močili konope. Zručnosť a pracovitosť slovenských rúk si rovina rýchlo a vrúcne obľúbila. Na svoju slovenskosť nikdy nezabúdali a vrývali si ju hlboko do srdca. Vysadili si stromoradie slovenského umenia, z ktorého si uberali plody Sládkoviča, Hviezdoslava, Vajanského, Čajaka... Srdečnosťou, iba Slovákovi známej, vítali vo svojom dome každého, podávajúc mu ruku priateľstva a pomaličky si na svojich košeliach krásnymi slovenskými farbami vyšili úctu voči svojim predkom. Na krosnách si vytkali modrý koberec života Slovákov roviny. A dnes ten istý zvon, ktorý v minulosti zvonil iba v noci, každodenne nám hrdo zvoní a oznamuje všetkým, že tu ešte žijeme my – Slováci.
Píše sa rok 2016 a cestička so stopami slovenského národa aj ďalej jestvuje. Spája ju láska k slovenčine, trblietajú sa na nej perličky slovenskej reči. My kráčame po nej hrdo a vzpriamene, lebo vieme, že na začiatku našej cestičky je krásna krajina Slovensko – náš druhý dom.
Alexander Šproch, 8. ročník, Základná škola Jána Čajaka, Báčsky Petrovec, Srbsko
